Už začiatkom 90. rokov bolo dobre známe, že produkcia oxidu dusnatého (NO) v cievnom endoteli je spojená so zápalom. Prítomnosť nadmerných hladín cytokínov (časti zápalového procesu) stimuluje produkciu NO v tkanivách. Zatiaľ čo malé množstvo NO v cievnom endotele je priaznivé a môže byť považované za protizápalové, väčšie množstvá NO produkované pri zápalovej reakcií na cytokíny môžu tkanivá zničiť.

Na švédskom inštitúte Karolinska v Štokholme, pracovali Lars Gustafsson a Kjell Alving na výskumnom programe, pri ktorom skúmali vlastnosti vydychovaného vzduchu. V roku 1991 Gustafsson ako prvý oznámil prítomnosť NO vo vydychovanom vzduchu. Alving, povzbudený Gustafssonovým objavom, vyšetroval súvis výskytu NO u pacientov so zápalovým ochorením dýchacích ciest. Bol zostavený prístroj s ktorým meral vydychovaný vzduch jeho kolegov, medzi ktorými boli aj alergici.

Tento prvotný experiment ukázal výrazne odlišné výsledky u alergických pacientov, u ktorých boli v ich vydychovanom vzduchu namerané vyššie množstvá NO. Testy boli zopakované a výsledky prvého experimentu sa potvrdili. Na základe množstva NO vo vydychovanom vzduchu sa výsledky mohli použiť ako jemný marker zápalu dýchacích ciest.

Gustafsson a Alving sa rozhodli vyvinúť prístroj, ktorý by mohol byť používaný na meranie NO bežne v klinickej praxi a tak v roku 1997 vznikla firma Aerocrine ako komerčný podnik, zaoberajúci sa analýzou vydychovaného NO.